Author: Tomas Michalík

Keď 15. júla 2020 Ministerstvo kultúry SR na svojom webe zverejnilo a viacerými informačnými kanálmi odprezentovalo materiál „Revízia výdavkov na kultúru (Záverečná správa)“ (ďalej len „Správa“), moje srdce človeka, pracujúceho viac s faktmi ako emóciami poskočilo nad mieru stanovenú osobitnými predpismi. Inštitút kultúrnej politiky si v poslednom období vydobyl svoje miesto pod slnkom a rozhovor s jeho šéfom Andrejom Svorenčíkom bol akoby tou prvou lastovičkou, ktorá síce sama osebe leto nerobí, ale je prísľubom lepších čias – čias, kedy sa kultúrna politika bude robiť na základe faktov a čísel a nie ako ústupok tým, ktorí najviac kričia. Princíp hodnoty za peniaze, ktorý dnes velebíme, avšak ktorý bude možno v strednodobom horizonte v časti kultúrnej obce preklínaný, považujem za veľmi užitočný prístup k tvorbe akejkoľvek verejnej politiky – aj politiky v oblasti kultúrneho dedičstva. Pozrel som sa preto na ministerskú Správu bližšie.

Všeobecne, v prvom rade treba oceniť ochotu autorov Správy, ktorí sa podujali na mimoriadne náročnú úlohu – skĺbiť peniaze a kultúru. Je bez debaty, že v prevažnej väčšine iných rezortov je táto úloha jednoduchšia. Správa je preto významným medzníkom, akýmsi míľnikom, ktorý možno budú úradníci v budúcnosti považovať za hranicu dvoch epoch – obdobie pred Správou a po nej. Uveriteľným a verifikovateľným spôsobom posudzuje kapacity väčšiny aspektov kultúry. Za tento pomyselný prvý krok musí autorom Správy patriť vďaka zo strany kohokoľvek, pre koho je výkon štátnej správy spojený viac so zodpovednosťou a nadhľadom ako s klapkami na očiach a emóciami.

Prvé kroky však bývajú niekedy neisté a spojené s neškodnými pádmi. Na niektoré aspekty, ktoré podľa môjho názoru Správa nedostatočne reflektuje, by som chcel poukázať v ďalšom texte. Text sa bude týkať pamiatkového fondu (podkapitola 3.3); divadlá, štátny jazyk či autorské právo ponechám povolaným. Bokom tiež ponechám drobnosti, duplicity, terminologické nepresnosti či drobné nuansy, ktorým sa nevyhne prakticky žiaden komplexnejší ministerský materiál. Prosím, berte tento článok ako príspevok do diskusie v snahe o zlepšenie kritérií ochrany kultúrneho dedičstva.

Z pozitívnych návrhov Správy treba uviesť návrh zadefinovania finančného nástroja (napr. daňového zvýhodnenia), ktorý by plošne kompenzoval obmedzenia vlastníckeho práva vlastníkom pamiatkovo regulovaných objektov. Z dnešného selektívneho a nie vždy transparentného prideľovania dotácií vybraným subjektom (niekoľko stoviek ročne) by sa toto kompenzačné opatrenie rozšírilo na tisícky adresátov. Bohužiaľ, Správa výslovne uvádza, že tento nástroj by sa mal vzťahovať iba na vlastníkov pamiatok a nie iných nehnuteľností v pamiatkových územiach, ktorých je neporovnateľne viac, ktorí sú už dnes limitovaní vo svojich právach a legitímnych očakávaniach a napriek tomu nemajú absolútne žiaden prístup k akejkoľvek inej kompenzácii (čo podľa môjho názoru naráža na základné ústavné princípy). Otázku, či tento nástroj použiť iba pri vlastníkoch pamiatok, bude treba rozhodnúť ešte pred konzultáciami s ministerstvom financií, kvôli neporovnateľne vyššiemu dopadu na verejné financie v prípade, ak by bol finančný nástroj aplikovateľný aj pre vlastníkov „ne-pamiatok“ v pamiatkových územiach, čo by bolo nepochybne férovejšie. Napriek tomu, paušálny finančný nástroj je veľkým pozitívom Správy. Tešíme sa na detaily.

Rovnako pozitívne možno vnímať návrh na zavedenie metodík, ktoré by boli významnými pravidlami pri rozhodovaní krajských pamiatkových úradov najmä pri stavebných obnovách. Nie je predsa možné, aby jednotlivé krajské pamiatkové úrady posudzovali podobné veci diametrálne odlišne s odkazom na individualitu pamiatok. Vlastníci, ktorí majú pamiatky v územných obvodoch rozdielnych krajských pamiatkových úradov alebo investori, realizujúci výskumy na západe i na východe republiky mi iste dajú za pravdu. Definovanie podmienok a prístupov bude zaiste otázkou aktívnych diskusií, ale zmenšovanie priestoru pre svojvôľu, ktorý je – ako ukazuje prax – dobrým podhubím pre netransparentnosť či dokonca korupciu, určite žiaduce. Čím sú pravidlá hry jasnejšie, tým je hra obojstranne férovejšia. Súčasný systém bez jasných pravidiel hry vo viacerých oblastiach (vyhlasovanie pamiatok, rozhodovanie o prípustnosti zámerov, sankcionovanie, ukončenie pamiatkovej ochrany a pod.) patrí minulosti. Priateľsky snáď možno podpichnúť s otázkou, ktoré údaje zo Správy boli pre návrh metodík použité (vo vzťahu k nim som žiadne uchopiteľné údaje nenašiel), čo však nemá na hodnotu tohto návrhu žiaden vplyv. Čiže ďalšie veľké plus.

Tretím kladným bodom je identifikovanie problému s kategorizáciou pamiatok. Na Slovensku má každá pamiatka rovnaký právny status – Bratislavský hrad má tak rovnaký stupeň právnej ochrany ako pamätná tabuľa niektorému z velikánov našich dejín. Táto situácia určite neprispieva kvalite výkonu štátnej správy a podľa môjho názoru je aj dôkazom, že štát si nevie definovať svoje rodinné striebro, ale zaň považuje ako šperky po babičke, tak súčasnú bižutériu. Kategorizácia, premietnutá do rozdielnych stupňov náročnosti podmienok, kladených na obnovu pamiatok, tak môže byť jedným z nástrojov, ktorý pomôže zlepšovať stav našich pamiatok. Inými slovami: top pamiatky ostanú rodinným striebrom, na ktorý bude mať štát zvýšené odborné nároky, zatiaľ čo drevenicu v Osturni si bude môcť rodina zvnútra vhodným spôsobom zatepliť. Áno, netreba si zakrývať oči pred náročnosťou diskusie v tejto téme. Osobne sa prihováram za tri kategórie (pamiatky národného významu (cca 2% zo všetkých pamiatok), regionálneho významu (povedzme do 25% zo všetkých pamiatok) a lokálneho významu), hoci múdrejší ľudia budú môcť ponúknuť ich predstavu o iných číslach.

O niečo viac problematickejšie sa javia ciele a ukazovatele, ktoré sa majú v záujme zlepšovania stavu pamiatok sledovať (tab. 1: upravené podľa Správy, s. 71).

Tab. 1

Zastavme sa najprv pri prvom ukazovateli – podiele pamiatok v zlom (teda narušenom a dezolátnom) technickom stave. Z grafov č. 46 a 47, resp. z príslušných dát totiž možno získať oveľa zaujímavejšie údaje, než Správa ponúka (tab. 2: upravené podľa Správy, dátová príloha, graf 46). Jednoznačne najhorším správcom pamiatok, t.j. takým, ktorý ma najviac pamiatok v dezolátnom stave, je totiž štát, ktorého pätina (!!) pamiatok je v dezolátnom stave a viac ako 15% v narušenom stave. V zlom technickom stave je teda viac ako jedna tretina (!) štátnych pamiatok. Túto informáciu Správa opomína, hoci priamo uvádza, že štát by mal ísť pri ochrane pamiatok vo svojom vlastníctve príkladom. V percentuálnych podieloch v rade previnilcov za štátom až s odstupom nasleduje samospráva, súkromní vlastníci a cirkvi.

Tab. 2

Rovnako ostala nevyťažená problematika pamiatkového dlhu (5,5 mld. €), ktorý je síce enormný, napriek tomu sú však kritériá jeho výpočtu skôr fiktívne a jeho výška sa principiálne odvíja od počtu pamiatkových objektov. Nie je preto prekvapením, že najvyšší pamiatkový dlh vykazuje skupina súkromných vlastníkov, ktorá je však zároveň skupinou, ktorá vlastní najvyšší počet pamiatkových objektov. Ak by sme aj vzali do úvahy súčet všetkých objektov v narušenom a dezolátnom stave (4698), stále to vychádza na viac ako 1,1 mil. € na každý jeden z týchto objektov. Kritériá, ktoré boli pri koncipovaní Správy brané do úvahy v súvislosti s pamiatkovým dlhom, by preto mali byť podrobené oponentúre ako ekonómov, tak pamiatkarov.

Zlepšiť stav pamiatok a teda znížiť podiel pamiatok, ktoré sú v zlom technickom stave je však bezpochyby dobre zvolený ukazovateľ. Pri jeho sledovaní však bude nevyhnutné zvážiť komplexnosť pamiatkovej problematiky a zamerať sa najmä na pamiatky v štátnom vlastníctve, ktoré by mali byť pomyselnou výkladnou skriňou našej histórie. Technokratický prístup k sledovaniu tohto ukazovateľa sa môže vypomstiť – jedným zo spôsobov zníženia podielu je aj vypísanie pamiatok v mimoriadne zlom stave z Ústredného zoznamu pamiatkového fondu či lacné „plátanie dier“ na nenáročných objektoch na úkor riadnej, komplexnej pamiatkovej obnovy väčších pamiatok.

Ďalším ukazovateľom je priemerná výška dotácie v rámci programu Obnovme si svoj dom. Tento údaj je sám osebe nič nehovoriacim číslom, ktoré sa môže zvýšiť aj znížiť, pričom tento pohyb nemá sám osebe absolútne žiadnu výpovednú hodnotu. Priemerná výška dotácie sa môže zvýšiť aj dvojnásobne, avšak za cenu polovičného množstva podporených žiadostí. Pochybujem, že toto je žiadaný výsledok dotačného programu ministerstva. Na druhej strane, ak by aj došlo k zníženiu priemernej výšky dotácie za predpokladu, že dotácia sa ujde oveľa vyššiemu počtu žiadateľov, tento krok by bol jednoznačne krokom vpred. Pre ilustráciu si môžeme namodelovať prípady, ak by pri alokácii 6 mil. € bolo podporených 300 žiadateľov a teda priemerná výška dotácie by bola 20.000 €. Ak by bolo ministerstvo otrokom vlastných ukazovateľov, nebolo by preň problém ďalší rok pri rovnakej alokácii podporiť iba 150 žiadateľov, aby sa mohlo hrdiť dvojnásobným nárastom priemernej výšky dotácie. Bol by však problém, ak by síce priemerná výška dotácie klesla na 15.000 eur, avšak podpory by sa dočkalo 500 žiadateľov a teda alokácia by bola 7,5 mil. €? Z týchto dôvodov považujem ukazovateľ priemernej výšky dotácie za zbytočný, pretože sám osebe, bez zasadenia do finančného a vecného kontextu, nemá žiaden význam.

Tretím ukazovateľom má byť počet realizovaných pamiatkových výskumov, ktorý však z neznámych dôvodov nie je viazaný na zlepšenie stavu pamiatok, ale na neambiciózny cieľ „Pamiatkový výskum a dokumentácia“. Ak si ministerstvo skutočne zvolilo za jeden z cieľov kultúrnej politiky realizáciu výskumov (ktoré aj tak zväčša zaplatí niekto iný, čiže vlastník pamiatky), tak rezignovalo na ciele, ktoré sú pre stav pamiatok skutočne potrebné. Inými slovami, počet výskumov nehovorí takmer nič o tom, v akom stave pamiatky máme a z hľadiska záujmov štátnej politiky možno informáciu o počte výskumov označiť skôr za pomerne marginálnu. Ešte viac marginálny je ďalší zvolený ukazovateľ, ktorým je počet spracovaných okresov v edičnej rade. Publikácie, vydávané Pamiatkovým úradom SR sú bezpochyby hodnotné, uznávané a na knižnom trhu žiadané, hoci frekvencia vydávania „nového súpisu pamiatok“ je žalostná. Tento stav je však dôsledkom personálnej poddimenzovanosti pamiatkových úradov a početnej agendy, pripadajúcej na každého zo zamestnancov, čo je zas nepopulárna téma pre ministerstvo financií, resp. štátny rozpočet. V každom prípade, kvalita výkonu štátnej správy v oblasti ochrany pamiatok má prakticky nulový prekryv s ukazovateľom počtu spracovaných okresov v edičnej rade. Tento ukazovateľ považujeme za krok vedľa.

Posledný cieľ – pozitívny vzťah verejnosti – nemá definovaný žiadny ukazovateľ. Niežeby nebola pozornosť verejnosti potrebná – naopak. Čím viac bude každý z nás sledovať stav pamiatok, tým vyšší bude stupeň legitimity konania pamiatkových úradov. Som však zvedavý na stupeň kreativity, ako ho bude ministerstvo preukazovať a napĺňať. Niekoľko námetov je na konci tohto textu.

Správa nereflektuje súčasné výzvy ochrany slovenského pamiatkového fondu, z ktorých možno ako ilustračný príklad spomenúť verejnosťou ťažko znášané miznúce historické objekty v regiónoch (hovorím najmä o početných kúriách či menej významných kaštieľoch, pamiatkovo väčšinou nechránených). Nebolo by riešením právna úprava nástroja, na základe ktorého by mal vlastník novovyhlásenej pamiatky automaticky (zo zákona) nárok na finančnú čiastku, ktorá by znamenala zastavenie degradácie takéhoto objektu? Nemyslím si, že máme právo elitársky pristupovať k vlastníkom takýchto objektov, nezriedka v chudobných regiónoch a pritom neponúknuť nástroj, ktorý by zaistil prísun aspoň relatívne menšieho množstva finančných prostriedkov, ktoré by zabránili najhoršiemu. Ak hovoríme, že záchrana pamiatok je verejným záujmom, mali by sme prestať iba nariekať a komentovať, ako sa ľudia správajú k svojmu majetku (mať vzťah k histórii nie je povinnosťou každého) a radšej porozmýšľať, ako verejný záujem na minimalizácii počtu zbúraných alebo zrútených historických objektov chrániť aj použitím verejných finančných prostriedkov.

Motivačná literatúra uvádza, že koniec článkov by mal byť konštruktívny a tento príspevok nebude výnimkou. Ako možné ďalšie ukazovatele, ktoré by mohli / mali byť sledované, navrhujem:

a) počet novovyhlásených národných kultúrnych pamiatok, resp. pamiatkových objektov. Áno, kvôli nedôslednej definícii pojmu „pamiatková hodnota“ v pamiatkovom zákone sa dá aj tento ukazovateľ obísť, avšak ako jednoznačne merateľný ukazovateľ je spôsobilý aspoň čiastočne prispieť k hodnotám, určených a sledovaných štátnou politikou. Nerobím si ilúzie o angažovanosti veľkej časti vlastníkov, ktorí naozaj málokedy dychtia po tom, aby bol ich objekt pamiatkou (a pre ktorú mám pochopenie ako právnik i ako občan). V kontexte predchádzajúcej úvahy o väzbe na nárok, resp. istotu finančných prostriedkov za predpokladu novovyhlásenej pamiatky (povedzme po dobu troch rokov) by sa však pozornosť pamiatkových úradov mohla uprieť na pamiatky a ich vlastníkov, pre ktorých by tento nový nástroj mohol byť riešením. Pamiatkové úrady by mali kontrolu nad výberom objektov (kritérium kvality), zároveň by vzhľadom na motiváciu vlastníkov boli ušetrené administratívne kapacity štátu (kritérium efektívnosti štátnej správy v podobe absencie odvolaní) a vlastníci by sa mohli tešiť, že z istých štátnych prostriedkov by aspoň základne sanovali stav objektu (ochrana verejného záujmu verejnými prostriedkami).

b) počet okresov s kompletne revidovanou evidenciou pamiatkového fondu. Revíziou zistíme reálny počet a stav pamiatok, čím dôjde k aktualizácii databáz Ústredného zoznamu pamiatkového fondu a zosúladeniu právneho a skutkového stavu. Ktovie, čo všetko sa zistí – isto nám neujdú ani prípady právnej ochrany neexistujúcich objektov. Skrátka, tak ako v každej domácnosti treba raz za čas upratať, tak je potrebné urobiť aj poriadok v evidencii pamiatkových úradov. Úloha náročná, ale potrebná.

c) počet pamiatok (aspoň sčasti) prístupných verejnosti, ktorý považujem za dobrý ukazovateľ cieľa „Pozitívny vzťah verejnosti“. Na zvyšovanie tohto ukazovateľa môžu byť šikovne využívané iniciatívy medzinárodných dní pamiatok, dní európskeho kultúrneho dedičstva, dní otvorených dverí a pod., na ktoré môže byť viazané využitie menšieho objemu finančných prostriedkov ministerstva kultúry.

d) rovnaký cieľ by sledoval počet verejných odborných podujatí a publikačných výstupov pamiatkového úradu alebo ministerstva kultúry, výsledky ktorých by boli prístupné online na webstránkach oboch inštitúcií.

e) počet pamiatkovým úradom vydaných metodík, ktoré by nemuseli byť a priori záväzné, avšak ktoré by boli významným interpretačným pravidlom pri posudzovaní zámerov vlastníkov. Prirodzene, metodiky by prešli aj public hearingom, ktorý by zároveň bol akýmsi nástrojom pre kontrolu práce pamiatkových úradov, ktorí by princípy svojej práce obhajovali pred spoločnosťou. Prečo si nepriznať, že „pamiatkarčina“ je pomerne uzavretým systémom, ktorý nie vždy dostatočne zreteľne a zrozumiteľne formuluje svoje poslanie pred verejnosťou, hoci činnosť pamiatkových úradov je hradená zo štátneho rozpočtu?

f) hoci to nebude populárne, jedným z ukazovateľov by mohol byť aj počet zamestnancov pamiatkových úradov, ktorý je dnes vzhľadom na rozsah ich kompetencií poddimenzovaný. Ak sa vyčistí systém a zvýši predvídateľnosť rozhodnutí pamiatkových úradov a právna istota vlastníkov a v ideálnom prípade aj počet disponibilných finančných prostriedkov, zvýšenie počtu odborných zamestnancov by mal byť ďalším logickým krokom pre zlepšenie predpokladov sledovania verejného záujmu na ochrane pamiatok.

Moja veľká vďaka patrí autorom Správy, ktorí urobili prvý krok do neznáma a spracovali Správu v tak rôznorodej a pre ekonómov nevďačnej sfére, akou je kultúra. Prvé kroky sú niekedy neisté, ale bez nich by Armstrong po povrchu Mesiaca nikdy nechodil.

Tomáš Michalík

Nástup novej vládnej garnitúry je vždy vítanou príležitosťou pre úvahy o očakávanom vývoji situácie v oblasti kultúrneho dedičstva. Nedalo mi teda nepozrieť sa na aktuálne Programové vyhlásenie vlády (PVV) z hľadiska vládnej vízie aktivít, týkajúcich sa pamiatok či múzeí v najbližšom volebnom období.

Ako každé PVV, aj to súčasné je eklektickým textom, ktorému sa nevyhýbajú:

– prázdne frázy a vágne pojmy,

– duplicita navrhovaných opatrení (napr. podpora digitalizácie kultúrneho dedičstva s dôrazom na využiteľnosť výstupov, sponzoring v oblasti kultúrneho dedičstva, plán obnovy pamiatok do roku 2030 a pod.) či

– úradnícke zlozvyky (známe CTRL C a CTRL V – napr. vzletný odsek o kultúrnom a kreatívnom priemysle (str. 113, šiesty odsek) bol kompletne prevzatý z PVV 2016. Snáď bude toto drobné faux pas kompenzované diametrálne odlišným prístupom ku kultúrnemu a kreatívnemu priemyslu, než tomu bolo v minulom volebnom období).

Buďme však féroví a priznajme, že súčasná vláda nastupovala v špecifických podmienkach, spôsobených pandémiou a preto pre rétorické cvičenia a nie vždy dostatočnú koordináciu čiastkových textov, predkladaných zrejme rôznymi sekciami, odbormi, podriadenými inštitúciami, rôznymi platformami (bez ohľadu na ich formálny status) či jednotlivcami majme pochopenie. Základná občianska lojalita je v danej situácii namieste.

PVV bezpochyby vychádza z moderných zásad vnímania kultúry. Kultúrne dedičstvo je imanentnou súčasťou kultúry tak, ako ju vníma moderná spoločnosť. Dovolím si preto pár poznámok k základným filozofickým východiskám PVV. Je veľkým posunom, že sa v tomto základnom dokumente, na ktorý sa budú odvolávať stovky úradníkov, výslovne formuluje predpoklad rovnakého prístupu k financovaniu „verejnej“ a „nezriaďovanej“ kultúry. Rovnako oceňujem priame uvedenie zvýšenia kultúrnej gramotnosti a kritického myslenia ako cieľov kultúrnej politiky. Tlieskam aj ambícii aktívne zapojiť Útvar hodnoty za peniaze do rozhodovania o kultúrnej politike (osobitne v oblasti pamiatok), hoci toto rozhodnutie niektorí idealisti časom asi trpko oľutujú.

Poďme však rovno k hmotnému kultúrnemu dedičstvu. PVV  v podkapitole „Obnova pamiatok bude rýchlejšia“ (s. 116 a 117) prekvapivo vychádza z nekorektných údajov, ktoré sa následne premietajú do nadsadených záverov. Hovorím o počte 17.000 národných kultúrnych pamiatok (NKP), ktoré na Slovensku vraj máme. Tu si treba vysvetliť rozdiel medzi NKP a pamiatkovým objektom. Niektoré NKP (napr. hrady) pozostávajú z viacerých pamiatkových objektov (napr. veža, palác, opevnenie, kaplnka a pod.). Napr. NKP Trenčiansky hrad má takmer 70 pamiatkových objektov. Tieto údaje sú verejne prístupné, nájdete ich na webstránke Pamiatkového úradu SR www.pamiatky.sk. Alebo máte dojem, že nad mestom Trenčín sa týči skoro 70 pamiatok? Potom ste v menšine. Aj Pamiatkový úrad SR vo svojej poslednej výročnej správe (za rok 2019) uvádza, že v súčasnosti na Slovensku máme niečo cez 10.000 NKP, ktoré spolu pozostávajú z viac ako 17.000 pamiatkových objektov. Zmienka o 17.000 NKP na Slovensku v PVV je preto zarážajúca. Aj z tých 10.000 je nemalá časť pamätných tabúľ či pamätníkov rôznej kvality, vztyčovaných po 2. svetovej vojne v každej druhej-tretej obci. Inak, počty rôznych súčastí kultúrneho dedičstva – NKP, zbierkových predmetov či historických knižničných dokumentov – majú samé osebe pomerne nízku výpovednú hodnotu a nehovoria nič o vzťahu spoločnosti k histórii. Nepreceňujme ich. Ale – slovami klasika – o tom potom.

K najväčším plusom PVV v oblasti kultúrneho dedičstva patria pomerne ambiciózne, a pritom jasne definované (a niektoré aj merateľné) opatrenia, týkajúce sa pamiatok (s. 117). Celkovo veľmi dobrý dojem z opatrení kazí iba veľký obsahový prienik niektorých z nich (ide vlastne o obsahovo rovnaké opatrenia, rozpísané vo viacerých bodoch. Podobne ako vo vtipe: Čím viac pásikov, tým viac Adidas. V PVV: Čím viac bodov, tým viac uznania). Tu sú (názvy opatrení trochu skracujem alebo mením, bez zmeny významu):

1) Klasifikácii NKP (ľudovo povedané rozdeleniu na najvýznamnejšie pamiatky, pamiatky regionálneho významu a pamiatky lokálneho významu) sa skôr či neskôr nevyhneme. Áno, v súčasnosti máme iba jeden druh pamiatky: NKP. Je pritom jedno, či ide o Dóm sv. Martina v Bratislave alebo kaplnku v Hornej Dolnej, z právneho pohľadu ide o rovnaký stupeň ochrany. Po tomto A však musí nasledovať B: definovanie rozdielnych kritérií (a teda stupňa náročnosti) pri pamiatkových obnovách pamiatok v rozdielnych kategóriách. Od 80-ročnej babky v drevenici v Osturni predsa nemožno požadovať splnenie rovnakých podmienok ako pri obnove Krásnej Hôrky. Toto bude náročný filozofický súboj rôznorodých pohľadov a prístupov, musíme ho však so všetkou cťou absolvovať.

2) O vyriešenie vlastníckych vzťahov pod ruinami hradov sa snaží už minimálne štvrtá garnitúra. Treba jej držať palce. Hradári si to zaslúžia.

3) Projekt rekonštrukcie najvýznamnejších NKP je trochu vágne opatrenie, keď nevieme, o koľkých takýchto NKP a o akom stupni rekonštrukcie (komplexná obnova?) vláda hovorí. Za najvýznamnejšie NKP sa asi považujú tie s prioritou ochrany a obnovy, schválené príslušným uznesením vlády. Palec hore, len by sme poprosili trošku viac informácií.

4) Navýšiť objem finančných prostriedkov v dotačnom programe „Obnovme si svoj dom“. Okrem pridania peňazí by sa zišla aj rámcová analýza prefinancovaných projektov, ale väčšina asi bude súhlasiť, že program „Obnovme si svoj dom“ je stále sa zlepšujúcim nástrojom na aspoň čiastočnú kompenzáciu nákladov, spojených s obnovami NKP.

5) Samostatná prioritná os na pamiatky. Trikrát áno! Bude na tom veľa práce, ale Slovensko má dosť odborníkov na to, aby zvládlo nastaviť základné parametre tejto výzvy tak, aby investované peniaze mali reálny efekt. Latka je vzhľadom na spackanú výzvu ku kultúrnemu a kreatívnemu priemyslu (hovorím o mobilizácii kreatívneho potenciálu v regiónoch), ktorá absolútne nereflektovala požiadavky kultúrnej sféry síce veľmi nízko, ale pri kultúrnom dedičstve treba mať tie najvyššie ciele.

6) Nové formy financovania obnovy NKP. Sponzoring? Chrumkavé! Devil is in details, ale zámer je bez debaty správny.

7) Zníženie podielu pamiatkového fondu v zlom stave. Toto je asi trošku duplicita s bodmi 3 a 4, ale vyčítať tento zámer z filozofického či manažérskeho hľadiska určite nemožno. Okrem financií si však zrejme vyžiada aj zmenu optiky štátu na nevyhnutnosť splnenia náročných podmienok pamiatkových obnôv (inými slovami – mierne povolenie oprát) v tých prípadoch, kde si to ako spoločnosť môžme dovoliť.

8) Zvýšiť počet jednotlivých rekonštrukcií pamiatok. Viď bod 7, druhá veta. Vlastne ide o prerozprávanie bodu 7 inými slovami. Spin doctors, very light version.

9) Prehodnotiť legislatívne návrhy z roku 2019 na základe analýzy ich reálnych dopadov. Okrem toho, že si nie som istý, či je slovo dopad v danom kontexte spisovné (pozdravujem sekciu štátneho jazyka ministerstva), tak mi ako právnikovi uniká cieľ tohto opatrenia. Ale právnici sú (sme) od toho, aby veci komplikovali, tak sa nechám prekvapiť.

Oblasť múzeí je zastúpená skromnejšie, skromnejší preto bude aj komentár. Zvýšenie návštevnosti múzeí o 50% (nie je však uvedené, do akého termínu – zrejme do konca volebného obdobia) v porovnaní s rokom 2019 je ambiciózne, vláda však má iba obmedzenú možnosť masívne pohnúť s návštevnosťou. Väčšina múzeí je v zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávnych krajov a obcí a predpokladom tak rapídneho zvýšenia návštevnosti je predovšetkým adekvátna ponuka. Môj osobný tip je, že vzhľadom na výzvy v oblasti základných odborných činností, ktorým múzeá dnes čelia, tento cieľ naplnený nebude. Ďalej, zriadenie Múzea 20. storočia bude možné zhodnotiť až po realizácii prípadného projektu. Nemôže ísť iba o vyčlenenie budovy alebo priestorov a naplnenie statickými zbierkovými predmetmi, ale takéto múzeum, adresátom služieb ktorého budú zrejme mladí ľudia, musí ísť príkladom v sprostredkovaní zážitkov (áno, možno aj na úkor tradičných predstáv o múzeu ako strážcovi vedomostí). V 20. storočí sme ich predsa zažili dosť, z oboch strán emocionálneho spektra. Predposledné storočie je obdobím, s ktorým sme sa ako spoločnosť ešte úplne nevyrovnali.

K týmto bodom pristupuje ešte viacero návrhov v oblasti prípadnej inštitucionálnej reformy (“prehodnotenie existujúcej siete štátnych kultúrnych inštitúcií“), východiskom ktorých by mal byť vládny audit. Výsledky auditov môžu byť interpretované rôzne, verejná debata však je jedným z kľúčových nástrojov, ako s nimi naložiť. Nevedno, či sa má uvedený návrh vzťahovať aj na inštitúcie  v oblasti kultúrneho dedičstva. Ak áno, výstupy budú zaujímavé, osobitne v prípade, ak nebudú realizované iba technokraticky, ale aj s reálnym záujmom o špecifiká kultúrneho dedičstva. Viacero inštitúcií (áno, aj z kultúrneho dedičstva) pred sebou tlačí roky neriešené problémy – sčasti zdedené, sčasti nedávno vzniknuté – najmä z hľadiska plnenia niektorých zákonných povinností.

Čo dôležité mi v PVV chýba? Tých vecí je viacero, snáď aspoň niektoré z nich, tie najvýznamnejšie, budú inšpiráciou pre prípravu ďalších strategických materiálov:

1) V PVV absentuje akákoľvek zmienka o archeologickom kultúrnom dedičstve či chudákoch vlastníkoch tých objektov, ktoré síce nie sú NKP, ale nachádzajú sa v pamiatkových územiach. Prečo chudákoch? Ich objekty sú – často až príliš prísne – regulované pamiatkovým zákonom, ale nemajú žiaden nárok (dokonca ani nádej) na dotáciu, príspevok či inú kompenzáciu zo strany štátu, ktorý podporuje výhradne NKP. Ide pritom o tisícky, možno desaťtisícky vlastníkov (presné údaje nemám, neviem, či sú niekde spracované). Ako právnika ma tiež nenapĺňajú radosťou ani dôverou viaceré ustanovenia pamiatkového zákona, následkom ktorých je vo vzťahu štát – vlastník pamiatkovo regulovanej veci až príliš nízky stupeň právnej istoty vlastníkov a – schválne, kto všetko mi dá za pravdu – až príliš vysoký stupeň svojvôle pamiatkových úradov. Ale o tom podrobnejšie niekedy nabudúce.

2) Príliš všeobecné a nekonkrétne úvahy o novom zákone o múzeách indikujú tápanie aj v tejto dôležitej, ale často prehliadanej oblasti kultúrneho dedičstva. Rád by som sa mýlil.

3) PVV ďalej neobsahuje žiadnu konkrétnu víziu osudu potenciálnej vlajkovej lode nášho digitalizovaného kultúrneho dedičstva: Slovakiany (kto raz skúsil Hungaricanu vie, o čom hovorím).

4) Last but not least: Bolo by slušné a ani nie veľmi náročné aspoň rámcovo zadefinovať opatrenia v oblasti boja proti kultúrnej a archeologickej kriminalite. Je to pekná sexi medzirezortná prierezová aktivita, s potenciálne veľkým impaktom na záchranu kultúrnych hodnôt, ktorý môže byť priamoúmerný mediálnej atraktivite. Ako hovorím svojim študentom: po ukradnutí auta si kúpiš nové, namiesto pytliakom zastreleného jeleňa príde iný zo susedného revíru, dokonca aj tie lesy časom dorastú, ale zničenú 500-ročnú fresku, úmyselne schátraný kaštieľ či ukradnutý praveký poklad, ktorý posunie dejiny celého regiónu o niekoľko míľových krokov, už nenahradíme.

Pri týchto podstatných veciach je môj sen o komplexnej právnej úprave kultúrneho dedičstva v jednom právnom predpise (akýsi slovenský Cultural Heritage Code) skutočne iba nedôležitou epizódkou.

Držím vláde aj pani ministerke palce a teším sa na odpočet po (ideálne) štyroch rokoch.

Tomáš Michalík