Parlamentné voľby 2023 – Politika ochrany a manažmentu kultúrneho dedičstva vo volebných programoch relevantných politických strán
Politiku a politické strany a hnutia môžeme vnímať z viacerých uhlov. My máme radi dlhšie (a niekedy aj nezáživné) texty a latka debaty o slovíčkarení jednotlivých politikov nám príde nastavená nízko. Preto sme sa pozreli na to, aký majú jednotlivé relevantné politické strany pohľad na otázku ochrany a manažmentu kultúrneho dedičstva. Je to niekedy viac, inokedy menej inšpiratívne čítanie.
Za relevantné politické strany považujeme tie, ktoré v posledných prieskumoch majú šancu dostať sa do Národnej rady Slovenskej republiky, t.j.:
– Smer – slovenská sociálna demokracia (Smer),
– Progresívne Slovensko (PS),
– Hlas – sociálna demokracia (Hlas),
– Republika,
– Sloboda a solidarita (SaS),
– Sme rodina,
– Kresťanskodemokratické hnutie (KDH),
– Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO),
– Slovenská národná strana (SNS).
Keďže radi pracujeme s hodnovernými údajmi, pozreli sme si webstránky týchto strán a hnutí, na ktorých sme, niekedy márne, hľadali volebné programy. Každej z týchto strán a hnutí sme ďalej dňa 7. augusta poslali mail so žiadosťou o sprostredkovanie informácií o oblasti kultúrneho dedičstva v ich volebných programoch. Odpovedali dve: SaS a PS. Na svojom webe majú pritom svoj volebný program zverejnené ešte KDH, Republika a Sme rodina, ku ktorým pristupuje vo veľmi skromnej podobe programových priorít SNS (údaje k 05.09.2023).
Tu sme dospeli k prvému (avšak, ako sa ukázalo, veľmi dôležitému) kritériu, ktorým je existencia volebného programu a zároveň akákoľvek zmienka o kultúrnom dedičstve v ňom. Na naše prekvapenie týmto „sitom“ prešlo iba šesť strán či hnutí: PS, Republika, SaS, KDH, Sme rodina a naveľa-naveľa SNS. Kultúrnemu dedičstvu sa nevenuje žiadna z bývalých premiérskych strán, ktoré sú zhodou okolností aj stranami, členovia ktorých boli za posledných 10 rokov ministrami kultúry (!). Áno, rozumiete správne, týmto stranám nestálo ani za zmienku uviesť aspoň veľmi rámcový pohľad na otázku kultúrneho dedičstva v ich volebnom programe, hoci každá z nich ústami svojich predstaviteľov apeluje na tradície, dejiny či kultúru. Smutné, ale aj toto je realita našej aktuálnej politickej ponuky.
Poďme k piatim či šiestim statočným, ktorí – každý svojím spôsobom – vnímajú kultúrne dedičstvo ako jeden z pilierov, na ktorých stojí naša spoločnosť. Začnime Republikou, ktorá svojím poňatím a rétorikou vystupuje z radu konštruktívne orientovaných strán. Okrem agresívneho štýlu komunikácie, ktorý tu nebudeme reprodukovať, chce Republika venovať svoju pozornosť „pestovaniu lásky k vlasti“, „úcte k tradičným kresťanským hodnotám“ a „obrane národných hodnôt a tradícií“. Z jednotlivých, pomerne nekonkrétne formulovaných opatrení Republika v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva plánuje zvýšiť podporu pre ľudovú a regionálnu kultúru, zaviesť systémové financovanie na obnovu chátrajúceho pamiatkového fondu (hradov, zámkov a kultúrnych pamiatok) a zveľaďovať duchovné dedičstvo (tradície, povesti a pod.). Jedným z opatrení má byť aj prispôsobenie fungovania kultúrnych inštitúcií štandardom 21. storočia, najmä v oblasti využívania moderných technológií. Znalcov neprekvapí, že garantom témy kultúry a kultúrneho dedičstva v programe Republiky je Rafael Rafaj. Subjektívne poznamenáme, že vnášanie neznášanlivosti ešte aj do oblasti kultúry a kultúrneho dedičstva je smutným, avšak symptomatickým príspevkom Republiky v predvolebnom boji.
Naopak, pochváliť možno trojicu strán – PS, SaS a KDH. Každá z nich prináša svoj pohľad do oblasti kultúrneho dedičstva, ktorý je iba sčasti zaťažený ich politickou optikou. Opatrenia nie sú úplne detailne rozpracované, ale to v rámci volebného programu sotva možno vyčítať. Naopak, ku cti im slúži, že sa snažili zarámcovať kultúrne dedičstvo do komplexnejších tém (PS: kultúra ako prierezová vládna priorita; KDH: kultúrna spoločnosť). Všetky tri strany za jednu z kľúčových tém považujú aj podporu kultúrnej infraštruktúry (vrátane infraštruktúry kultúrneho dedičstva), hoci každá z nich ju nazýva (a asi aj vníma) trochu inak. Ďalším spoločným bodom je snaha o získavanie nových zdrojov do kultúry (a teda aj kultúrneho dedičstva) zo súkromného sektora (SaS: daňová asignácia, KDH: zákon o sponzoringu, PS: sponzorské zmluvy & vratky na podporu obnovy pamiatok), ako aj (skôr deklarovaná než detailne opísaná) snaha o zlepšenie podmienok pre manažment kultúry, najmä v personálnej oblasti.
SaS sa vo svojom programe vyslovene kultúrnemu dedičstvu venuje v troch bodoch (č. 64-66), ktoré možno zhrnúť nasledovne:
– obnova hradov a zámkov,
– metodika obnovy pamiatok a
– rôzne stupne pamiatkovej ochrany.
V prvom z bodov SaS správne pomenúva jeden z vážnych nedostatkov, ktoré sú dôsledkom buď dlhodobo slabého politického výtlaku ministrov kultúry alebo celkovej nechuti, či nedostatku záujmu na obnove pamiatok. Týmto nedostatkom je absencia samostatnej prioritnej osi, venovanej obnove / ochrane pamiatok. Pomenovanie problému je jedna vec, jeho riešenie vec druhá – a toto je slabý bod SaS, ktorá k veci pristupuje skôr s budovateľským elánom, pričom si vytýčila cieľ „aby naša krajina prestala pôsobiť ako prostredie, v ktorom dominujú zrúcaniny“. Snáď je to iba neveľmi vydarená terminologická skratka. Naopak, rekonštrukcia pamiatok spolu s cyklocestami či interpretatívnymi centrami naznačuje širší rozmer vnímania kultúrneho dedičstva aj ako významného aspektu kultúrneho turizmu, čo možno hodnotiť pozitívne.
Ďalšie dva body smerujú k zvýšeniu predvídateľnosti rozhodnutí pamiatkových úradov a teda k zvýšeniu transparentnosti rozhodovania orgánov verejnej moci, čo možno v oblasti práv a povinností vlastníkov pamiatkovo chránených objektov považovať za veľký krok vpred, ak budú tieto dva body pripravené v súčinnosti s odborníkmi a po odbornej diskusii.
Kultúrnemu dedičstvu snáď možno priradiť ešte aj bod 56 („Objektívne hodnotenie kultúrnych projektov“), ktoré je tiež krokom k zvýšeniu transparentnosti procesov.
KDH má vo svojom programe upravené otázky kultúrneho dedičstva v široko poňatej kapitole Kultúra (s. 133 a nasl.). Na rozdiel od ostatných strán akcentuje kultúrno-duchovný turizmus prostredníctvom podpory udržateľnosti pútnických a sakrálnych miest. Hoci to KDH výslovne neuvádza, z povahy veci vyplýva, že vo väčšine prípadov by malo ísť o historické objekty a miesta, pochváliť pritom treba zmienku o využívaní tradičných remesiel a technológií. Z pomerne široko koncipovaného bodu o ochrane a obnove kultúrneho dedičstva (ktorý by si snáď ako celok zaslúžil väčšiu pozornosť) treba vyzdvihnúť zámer prioritizácie a zadefinovanie plánu financovania systematickej obnovy pamiatok. KDH tiež navrhuje podporiť úspešný projekt obnovy pamiatok pomocou nezamestnaných, ktorý posledné roky skôr živoril, aj to najmä na miestach s koncentráciou marginalizovaných rómskych komunít (MRK). KDH ho chce zjavne oživiť, a to na relevantných miestach, kadiaľ kráčali dejiny, bez ohľadu na prítomnosť MRK, t.j. hlavným faktorom by mala byť existencia pamiatky a objektívna potreba jej obnovy, a nie prítomnosť MRK.
Čo odlišuje KDH od ostatných dvoch strán? Ide najmä o výslovné uvedenie problematiky múzeí na Slovensku, hoci v modifikovanej podobe zriadenia Národného múzea obetí komunizmu. Múzeá ako správcovia významnej časti nášho (nielen) hnuteľného kultúrneho dedičstva by si bezpochyby zaslúžili väčšiu pozornosť tvorcov verejných politík, ale KDH je jediné z uvedených strán, ktoré slovo „múzeum“ obsahuje vo svojom programe. Druhá vec, ktorú má KDH vo svojom programe ako jediná zo strán, je nehmotné kultúrne dedičstvo, hoci v programe nie je zrejme úplne korektne pochopené. Nad ostatnými stranami ďalej vysoko vyčnieva fakt, že v KDH si uvedomujú dôležitosť digitalizácie kultúrneho dedičstva ako významného zdroja informácií pre bádateľov z radov odbornej i laickej verejnosti. Digitalizácia kultúrneho dedičstva je pritom oblasť, kde Slovensko zaspalo dobu a ja viac než fajn, že aspoň jedna z relevantných strán sa aspoň okrajovo venuje aj tejto téme. K téme kultúrneho dedičstva patrí aj slovenský folklór, ktorý sa na stránkach programu KDH ocitol tiež.
Program PS je v porovnaní s SaS a KDH viac heslovitý. So SaS má PS spoločný zámer zriadenia systému dvojstupňovej ochrany pamiatok a s KDH zas vytvorenie programu na zapojenie lokálnych komunít do obnovy lokálneho kultúrneho dedičstva. PS ďalej plánuje zriadiť verejnoprávny fond na podporu ochrany kultúrneho dedičstva, ktorý by mal byť pokračovateľom programu „Obnovme si svoj dom“. Tu by sa snáď žiadalo vysvetliť pozitíva tohto kroku, ktorý na prvé počutie dáva zmysel najmä v oblasti potlačenia politických vplyvov programu, ktorý dnes funguje pod ministerstvom kultúry. Jasný presah vnímania kultúry (a kultúrneho dedičstva) ako nadrezortnej témy je v PS jasný v ďalších opatreniach, za ktoré považujeme podporu kultúrnej diplomacie (Slovensko má naozaj čo ponúknuť) v podobe brandingu a nových strategických materiálov Slovenských inštitútov, ako aj jasný britský vplyv v zámere prepojenia vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií. Garantom PS za oblasť kultúry, vrátane kultúrneho dedičstva, je Zora Jaurová.
Obsiahnutím niekoľkých eklekticky formulovaných bodov v oblasti kultúrneho dedičstva sa vo svojom programe (s. 122 a nasl.) prezentuje aj hnutie Sme rodina, ktoré pomerne kriticky vníma pozíciu štátu v ochrane pamiatok. Sme rodina trošku nekonzistentne uvádza, že ne-súkromný sektor (štát a cirkvi) je zlým hospodárom, čo však v hnutí plánujú napraviť zriadením osobitného kompenzačného fondu pre vlastníkov pamiatok, prijatím legislatívnych opatrení s cieľom vymôcť primeranú starostlivosť o pamiatku či zriadením „majetkového pamiatkového fondu“, ktorý má slúžiť na zabezpečenie zásadnej obnovy pamiatok. Rovnako ako skôr uvedené strany, aj v Sme rodina plánujú pokračovať v programe obnovy pamiatok pomocou nezamestnaných. V hnutí tiež plánujú predstaviť zákon o umení vo verejnom priestore, čo sa môže zľahka dotknúť aj otázok kultúrneho dedičstva. Ako jediná strana či hnutie Sme rodina uvádza aj niektoré kvantitatívne ukazovatele v oblasti pamiatok, ale práca s nimi nie je silnou stránkou hnutia (treba však oceniť snahu). Svoje miesto v programe Sme rodina si našiel tiež folklór a umelecké remeslá. Na druhej strane, na rozdiel od PS v Sme rodina považujú prezentáciu slovenskej kultúry v zahraničí prostredníctvom slovenských inštitútov za prekonaný koncept. Tento chcú nastaviť nanovo prostredníctvom nového Fondu na podporu slovenského umenia v zahraničí.
Pre úplnosť, a aby sme boli fér, spomenieme ešte 3 konkrétne body zo stručných programových priorít SNS, ktorými sú prevod hradov a zámkov do vlastníctva štátu, bezplatné vstupné pre študentov, dôchodcov a zdravotne znevýhodnených do národných kultúrnych pamiatok a zriadenie Fondu na podporu slovenskej ľudovej kultúry. V ostatnom plus mínus CTRL C CTRL V z programu Republiky.
Cieľom tohto stručného blogu nemá byť návod, koho voliť. Ak však tento text aspoň trochu pomôže vo vašich voličských preferenciách, budeme iba radi. Nad kultúrnym dedičstvom sa aspoň zamysleli v stranách PS, Republika, KDH, Sme rodina a SaS (a veľmi zľahka aj v SNS); dve z nich majú aj svojich programových garantov. Poňatie kultúrneho dedičstva Republikou a SNS zaváňa opäť iba rozdeľovaním spoločnosti, zapadá však do kontextu politickej debaty vedenej týmito stranami. Myslíme si, že ako spoločnosť máme rozhodne na viac. Na druhej strane, ako pozitívum vnímame absenciu významných rozdielov (rozumej: veľký politický prienik) v opatreniach politiky ochrany a manažmentu kultúrneho dedičstva zo strany PS, KDH a SaS, ku ktorým pristupuje aj hnutie Sme rodina, ak by si dalo trochu viac záležať na konzistentnosti obsahu.
Zámerom aktivity, smerujúcej k napísaniu tohto blogu bolo zistenie pozícií jednotlivých politických strán vo vzťahu k štátnej politike v oblasti kultúrneho dedičstva. Zaujímalo nás, ako pristupujú k:
– práci pamiatkových úradov,
– využívaniu legislatívnych nástrojov (napr. vo vzťahu k nedávno medializovaným nákupom slovenských pamiatok firmou s vlastníckym pozadím Maďarska),
– vyhlasovaniu pamiatok,
– zmysluplným projektom obnovy slovenského kultúrneho dedičstva,
– práci múzeí,
– nehmotnému kultúrnemu dedičstvu,
– lokálnemu kultúrnemu dedičstvu,
– prepojeniu so školami (napr. v rámci hodín regionálnej výchovy) či cestovným ruchom či
– otázke štátnej podpory.
Rovnako sme sa chceli dozvedieť návrhy na úpravu právnych predpisov v oblasti ochrany pamiatkového fondu, múzeí či iných súčastí kultúrneho dedičstva (napr. archeologické kultúrne dedičstvo, nezákonný obeh predmetov kultúrneho dedičstva, trestnoprávne aspekty v oblasti kultúrneho dedičstva a pod.). Veľa konkrétnych odpovedí sme nenašli, ale vo volebných programoch sa za to netrestá. Oveľa dôležitejšie je, ako bude táto kapitola spracovaná v programovom vyhlásení vlády, nech už bude akákoľvek. Snáď sa k tejto téme za niekoľko týždňov vrátime.