Čo Roland nevidí, srdce nebolí?

Pár viet k možnosti vypísania Bardejova zo Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

 

Nedávno sme boli svedkami zaujímavej mediálnej prestrelky. Úlohu znepriatelených pištoľníkov na seba prevzali mesto Bardejov a Krajský pamiatkový úrad Prešov, zatiaľ čo ranenou obeťou mala byť mestská pamiatková rezervácia Bardejov a najmä jej zápis v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Jablkom sváru bolo pritom moderné presklené premostenie dvoch budov, ktoré sa má vybudovať kúsok od historického jadra, resp. rozdielne názory na to, či sa k nemu majú pamiatkari vyjadrovať alebo nie. Hádate správne – mesto zámer obhajuje, zatiaľ čo pamiatkari tasia svoje revolvery na obranu pamiatok a vyzerá to tak, že sú ochotní urobiť čokoľvek, len aby sa premostenie nestalo realitou. Po prvých varovných výstreloch sa už – zdá sa – strieľa ostrými. Ranená obeť padá, no keďže pamiatkari majú nábojov o čosi menej ako miestni, UNESCO v Bardejove pomaly odchádza do histórie… No, dosť bolo krvi (krv predáva, aspoň tak vravia marketéri…), poďme trochu do reality.

Mesto Bardejov je od roku 2000 vyhlásené za slovenskú lokalitu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tento zápis, o ktorý sa márne snaží veľa špičkových historických miest z Európy aj sveta, je najvyšším svetovým ocenením, ktoré v oblasti ochrany pamiatok môže mesto dostať. Bardejov je na tento zápis patrične hrdý a logo UNESCO nájdete takmer všade – od webstránky mesta Bardejov až po grafiku autobusov MHD (napr. linka 8, však). Aj v záujme ochrany pamiatok bol v roku 2002 dokonca prijatý osobitný zákon, akýsi „Lex Bardejov“.

Top status lokality sa, samozrejme, nevzťahuje na celé mesto. Za tzv. UNESCO site je vyhlásené historické centrum a židovské suburbium (mapu si môžete stiahnuť tu). To, čo je za touto hranicou, nielenže nespadá pod UNESCO, ale nemá ani charakter mestskej pamiatkovej rezervácie (s výnimkou ojedinelých objektov kultúrnych pamiatok, tie sa však nášho príbehu netýkajú), vyhlásenej ešte v 50.-tych rokoch 20. storočia. Na území pamiatkovej rezervácie majú pamiatkari veľmi silné (zlé jazyky vravia, že až neobmedzené) slovo, zatiaľ čo mimo rezervácie sa môžu vyjadrovať iba k archeológii, resp. predpisovať archeologické výskumy.

Pred niekoľkými rokmi sa začala v Bardejove modernizovať pošta. Skvelá vec, lepšie služby máme radi všetci daňoví poplatníci. Nový obchodno-spoločenský objekt, súčasťou ktorého bude aj pošta, sa nachádza na Dlhom rade, mimo pamiatkovej rezervácie, avšak len niekoľko metrov od nej, doslova cez cestu. K objektu malo pribudnúť premostenie blízkej Kellerovej ulice, z ktorej je však výnimočný výhľad na dóm Sv. Egídia, gotickú dominantu nielen pamiatkovej rezervácie, ale celého Bardejova. Podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu sa pamiatkari majú vyjadriť ku každej stavebnej aktivite, ktorá sa plánuje na území pamiatkovej rezervácie – premostenie je však asi 10 m od jej hranice…

Krajský pamiatkový úrad Prešov argumentoval, že chráni aj zaujímavé typické pohľady na pamiatkovú rezerváciu, resp. na vybrané súbory pamiatok a že premostenie práve takémuto významnému pohľadu bráni. Odborne sa tejto argumentácii dá rozumieť, pretože stavia na vecne obhájiteľných argumentoch. Veď komu by sa páčilo, keby sa výhľad na špičkové pamiatky zrazu znemožnil kvôli nejakému mostíku pre peších. Z čisto právneho hľadiska však predsa len ide o stavbu mimo pamiatkovej rezervácie, preto majú pamiatkari povinnosť vyjadriť sa (t.j. sú v postavení tzv. „dotknutého orgánu“) len k otázke prípadného narušenia archeologického náleziska, teda témy, ktorá je v danom prípade skôr druhoradá.

Zvláštnym však ostáva samotný dôvod premostenia, ktoré v podstate nič zásadné neprináša. Nejde o riešenie kritickej dopravnej situácie, o zvýšenie turistickej atraktívnosti miesta, o ochranu životného prostredia a vonkoncom nejde o žiaden inovatívny počin v ochrane kultúrneho dedičstva.

Z právneho hľadiska je situácia pomerne jasná: Premostenie nie je situované na mieste, ktoré je ako mestská pamiatková rezervácia Bardejov vyhlásené za slovenskú lokalitu, zapísanú v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Krajský pamiatkový úrad Prešov sa teda čisto z právneho hľadiska k projektu – s výnimkou archeológie – vyjadrovať nemôže. Prípadný spor by na súde (pri známej rýchlosti našich súdov určite po niekoľkých rokoch) mesto Bardejov pravdepodobne vyhralo. Pre kultúrnosť a kvalitu prostredia by to však bolo určite Pyrrhovo víťazstvo…

Právne predpisy sú však len jednou z rovín konfliktu. Oveľa zreteľnejšie sa črtá samotný vzťah k UNESCO, kde sa predpokladá istá miera ambícií čo najlepšie uchovať a prezentovať to, na čo môže byť Bardejov právom hrdý a s tým spojenej určitej veľkorysosti. Nehovoriac o existencii tzv. buffer zone („nárazníkovej zóny“), ktorú UNESCO presadzuje pri každej zapísanej lokalite a ktoré má slúžiť práve na elimináciu výslovne nevhodných zásahov, ktoré môžu mať vizuálny vplyv na lokalitu svetového kultúrneho dedičstva. Ťažko si predstaviť v inej krajine s dlhšou tradíciou ochrany pamiatok či kultúrneho turizmu situáciu, kedy v tesnom susedstve lokality UNESCO (skutočne hovoríme o metroch) vyrastá veľké presklené čudo neurčitého poslania. Citlivosť pri nachádzaní riešení je základným predpokladom dlhodobého úspechu nielen vo vzťahoch medzi ľuďmi navzájom, ale aj medzi ľuďmi a ich prostredím. No a voči pamiatkovým hodnotám historického centra najgotickejšieho mesta Slovenska je navrhované premostenie fakt dosť necitlivé. Vizuálne od Radničného námestia, resp. spod dómu Sv. Egídia vytvára virtuálnu hranicu medzi históriou a agresívnou modernitou či medzi harmóniou stredovekého jadra a hektikou vonkajšieho sveta.

Zo zoznamu UNESCO Bardejov pre týchto niekoľko metrov skla a kovu vypísaný s vysokou pravdepodobnosťou nebude. Premostenie však na dlhý čas ostane výkričníkom veľmi nízkej citlivosti k zásadám UNESCO (napr. ochrana jeho lokalít v ich prirodzenom a pôvodnom kontexte a pod.), ktorým sa mesto Bardejov tak rado prezentuje. Je tiež dosť pravdepodobné, že premostenie ostane navždy odstrašujúcim obrázkom v učebniciach či skriptách študentov kultúrneho dedičstva, architektúry, urbanizmu, histórie či cestovného ruchu.

K vlastníctvu a vlastníckemu právu mám ako právnik veľkú úctu. Rovnako (obzvlášť v poslednom čase) prestávam rozumieť tradičnému pamiatkarskemu spôsobu uvažovania, ktorý často veci komplikuje a vlastníkov obmedzuje viac ako je podľa môjho názoru primerané a prípustné (samozrejme, česť výnimkám a tým ľuďom, ktorí ku každému prípadu pristupujú racionálne a s otvorenou mysľou). V tomto konkrétnom prípade však nemám pochybnosť o správnosti úmyslu Krajského pamiatkového úradu Prešov; paradoxom neschopnosti jeho presadenia je skôr nedostatok pamiatkového zákona (ktorý je inak pomerne striktný).

Nechcem plamenne vyzývať mesto Bardejov na zmenu postoja či sa teatrálne rozhorčovať nad praxou ochrany pamiatok na Slovensku (to by bolo blogov…), alebo nebodaj elitársky ponižovať tých, ktorí môj názor nezdieľajú. Úprimne, nepoznám ani názor bežných Bardejovčanov na samotnú stavbu[1]. Chcem však len upozorniť na nepomer medzi pamiatkovým top statusom historického centra Bardejova a nízkymi ambíciami mesta, ktoré zrejme smerujú k svojmu naplneniu. V tak krehkom prostredí, akým je svetové kultúrne dedičstvo UNESCO, by mal každý svoj zámer zvážiť nie dva, ale aspoň päťkrát. Zvlášť ak je týchto šesť veľkých písmen, vrátane hodnôt, ktoré predstavujú, hlavným magnetom pre našich aj zahraničných cestovateľov. Alebo si v Bardejove budú musieť zvyknúť na nechápavé krútenie hlavami? Ešte dobre, že Roland na bardejovskej radnici sa pozerá iným smerom…

 

Tomáš Michalík

p.s. – prosím (ne)spravodlivo rozhorčených Bardejovčanov, ktorí si myslia, že kritizujem niečo, čo som ako „zapadňar“ nevidel a čo vôbec nepoznám, nech spávajú v pokoji. V Bardejove som minimálne každé dva mesiace… Ta ne?